The power of ničnerobenie

Minule som v debate s psychoterapeutom (áno chodím, je to super a ak máte pocit, že sa neviete pohnúť ďalej, choďte aj vy 🙂 spomenul, že mám pocit, že posledné týždne nič nerobím, mrhám svojím talentom a dlžím tomuto svetu novú showku, viac stand-udpov, fejtóny a instastorky, skrátka TVORBU, niečo… Povedal mi, že mi pošle jedno video. Poslal mi toto:

@masood_boomgaard

Hah. Roky to neviem. Nerobiť nič. Lebo treba. Stále niečo. Zakladať, vymýšľať, ponúkať, skúšať, písať, dávať dokopy ľudí a niečo organizovať. takto vznikli Silné reči, Ťažký týždeň, Silné reči TV s ôsmimi reláciami (česť jej pamiatke) a mnoho iných. Mám pocit, že musím stále niečo, šťuchať do života, aby niečo urobil, aby sa veci hýbali. Veď len mŕtva ryba pláva s prúdom!

A vlastne nemusím. Musím len prežiť. A vlastne ani to nie.

Na jednej strane milujem všetky tie projekty čo mám za sebou a pred sebou. Na druhej strane mi aj veľa zobrali. Mám o presne osem kíl viac ako by som chcel mať. Skoro sme sa s Luciou rozviedli, pretože som, prichádzal večer domov nasratý, v noci sa nevyspal, pretože som mal stres čo bude na druhý deň. Smondays (nedele, kedy už od obeda myslí, na začiatok pracovného týždňa) boli na týždennom poriadku, na rozhovory nebol čas, na kamarátov nebol čas, vo fitku (ak som tam šiel) som si nesadol a nevypil kávu, pretože som mal presne odstopované koľko mám byť v sprche a kedy musím odísť na ďalšie stretko, na ktorém som hlavou prišiel 10 minút po jeho začiatku. Cez koronu sme prestali vystupovať, ale ja som si myslel, že som múdrejší ako všetci a prekuknem to a založil som si klub a internetovú televíziu. A naloil si nájomné, platy čašníčok, náklady na výroby relácií… a dúfal, že sa to všetko vráti.

Boli momenty, keď som si vravej – načo to všetko? A často som nevedel odpoveď. Ale na niečo to dobré bolo. Veľa som sa naučil, veľa som vybudoval, veľa som urobil. Ale plnohodnotný život to nebol. A potom som si spomenul, že toto tu už raz bolo.

Bol rok 2014. Silné reči fungovali na pol plynu a fungovali by aj bezo mňa. Žiadne šialene dobré pracovné ponuky sa nehrnuli. Bol som single, bezdetný, nemal zvieratko, ani ďalšie záväzky. Mal som spoľahlivú kamarátku, čo mi chodila upratovať byt a vedela ho otvoriť pre Airbnb návštevy. Mal som pár ušetrených eur. Bol som otrávený zo života, zo Slovenska, z toho ako sa nedaria veci na ktoré tlačím (vzťahy) a nefungujú poriadne ani tie na ktoré netlačím (Silné reči). Ako vravia buddhisti: Keď bude ťažšie zostať v stave v ktorom si, ako urobiť zmenu, urobíš zmenu. V januári 2014 som sa teda rozhodol, že pôjdem preč.

Už som raz preč bol. Štyri roky predtým v Los Angeles. Študoval som tam sitkomovú scenáristiku, kúpal sa v mori, žil na Venice beach, rozbil veľa tisíc eur, zoznámil so Silviou Šuvadovou a vrátil sa tlstý a šťastný. A tak som si vravel, že by to mohlo zafungovať znova.

Z knihy 4 hour work week (Štvrhodinový pracovný týždeň) od Tima Ferrisa som už vedel, že pri vypadnutí potrebujem misiu. Už dlho som sa chcel naučiť po španielsky. No a keďže Španielsko sa mi zdalo príliš blízko, v Karibiku som nikdy nebol, Kankún sa mi zdal príliš komerčný a Tulum zas príliš hipícky, vybral som si Playa del Carmen na polceste medzi nimi.  Za tri mesiace som si upratal veci doma a v apríli odletel do Mexika. Našiel som si ubytko, lokálny supermarket, kúpil bicykel a začal chodiť na španielčinu. A potom už nič. Fakt. Že Nič.

Chvíľu to trvalo zvyknúť si nič nemusieť. Urobiť si raňajky z vajec, roztlačených fazúľ, avokáda, habaneros a limetky, odpísať na 2 maily, urobiť si domácu úlohu zo španielčiny a ísť na hodinu. Na obed si dať za 4 eurá v parku tacos a ďalšie 4 hodiny stráviť na pláži s Kulhánkom v ruke a Dežom Ursínym v ušiach a potom domov. Just a perfect day. Everyday.

Zo začiatku sa nedialo nič. Potom som si začal zvykať. Potom som si to začal užívať. Potom som začal vedieť po španielsky (5 lekcií a ďalších 5 hodín domácich úloh a učenia sa slovíčok sa prejavili). Potom za mnou prišlo pár kamarátov. Potom mi začali dochádzať peniaze, ale začal som na diaľku písať scenáre. Potom mi začal chýbať domov. A nakoniec som zistil, že už ma to nebaví a nechce sa mi byť v Mexiku. Bolo to zrazu ťažšie ako byť doma. A tak bol čas na ďalšiu zmenu. V novembri (pôvodne som chcel byť do augusta) som si kúpil letenku späť domov (a stihol aj moderovačky vianočných firemiek 🙂 Keď je ťažšie zostať…

Mal som 90 kíl (teraz mám 98), bol som opálený, oddýchnutý, vedle som po španielsky, dal som si po dlhom čase striktnú pauzu od alkoholu a mal som chuť do práce. To sa mi už nestalo dlho. Bol január 2015. O pár mesiacov som sa zoznámil s manželkou, našiel pre Silné reči našu manažérku Katku (a spolu sme to vybombili, z čoho žijem doteraz). Rok po návrate som zlaožil Ťažký týždeň a odvtedy už našťastie nemusel pozerať koľko stoja rožky. Aj keď som mal miestami pocit, že to bol stratený čas nebol. Bol to len veľmi potrebný oddych pred ďalšou etapou.

Nepíšem to preto, že chcem machrovať. Píšem to preto, že pauzičky sú dôležité. Ako vraví Tim Ferris – asi je blbosť drieť sa celý život a čakať na dôchodok. Treba si tie dôchodky vyberať priebežne. Veď aj na Tour de France máš medzi etapami pauzy. A áno, nerobiť nič niekedy neznamenáa “nerobiť nič” – len “nerobiť nič čo sa ti robiť nechce”. Ale niekedy je potrebné nerobiť nič. Fakt nič. Pretože, aj keď to fyzikálne nesedí… (alebo?) aj z ničoho môže vzniknúť niečo.